HC Košice uvedie do Siene slávy Františka Kollátha

Prebiehajúca sezóna má pre Košice slávnostný nádych, a to najmä vďaka jubileu - 100 ročnice hokeja v meste. V rámci jej osláv sa HC Košice chystá rozšíriť elitný klub členov Siene slávy hneď o niekoľko mien a začne ikonou 60-tych a 70-tych rokov - Františkom “Šulom” Kolláthom. 

Miloslav Klíma, výkonný riaditeľ HC Košice: “V histórii košického hokeja môžeme nájsť viacero naozaj veľkých mien. Sieň slávy bola rozšírená naposledy v roku 2017 a tento rok sme sa aj napriek opatreniam rozhodli rozšíriť ju a vzdať tak úctu tým, ktorí históriu formovali. Začneme chronologicky od prvopočiatkov klubu, kedy streleckým štatistikám kraľoval František Kolláth, prvý kapitán Dukly stojaci pri postupe Košíc do najvyššej súťaže. Po 13 sezónach sa v klube angažoval aj ako tréner najmä v mládežníckych tímoch. Uvedením Šula do Siene slávy chceme zároveň pripomenúť fanúšikom práve vznik a začiatky fungovania nášho klubu.”

V tejto sezóne by to však nemalo byť posledné meno, ktoré rozšíri Sieň slávy Oceliarov. 

Miloslav Klíma: “Rozpracované sú ďalšie 2 mená, no snažíme sa ich ceremónie načasovať čo najlepšie. Pandémia to komplikuje, no pevne verím, že nám to situácia nakoniec umožní.”

Uvedenie Františka Kollátha do Siene slávy by sa malo uskutočniť už 15. 10. pred zápasom proti Novým Zámkom. 

 

František Kolláth

Bývalý prvoligový hokejista má v dejinách tohto športu v našom meste veľmi významné postavenie. Ako jediný z tímu vtedajšej vojenskej telovýchovnej jednoty Dukla Košice, ktorý vybojoval postup do najvyššej súťaže, žije v Košiciach. Pritom všetci okolo neho rátali s tým, že po skončení povinnej základnej vojenskej služby sa vráti domov do rodnej Bratislavy a zároveň do materského klubu Slovana. 

Kuriózne je, že prvé kroky na ľade absolvoval na krasokorčuliarskych korčuliach svojej staršej sestry, ktorá bola úspešnou krasokorčuliarkou. Jednoducho, na tie pravé hokejové ktorým sa vtedy hovorilo „kanady“ si musel ešte počkať... 

Zelenú uniformu si pôvodne obliekol ako 19 ročný na severe Čiech v Dukle Litoměřice, ktorá v súťažnom ročníku 1961/62 absolvovala neúspešnú premiéru v I.čs.lige. Kolláth mal pred sebou ešte rok vojenčiny a ako sa hovorí padol do oka funkcionárom Košickej Dukly, ktorá vtedy prežívala ešte len svoje plienkové roky. Aj po celých desaťročiach Fero Kolláth, v hokejových kruhoch známy pod prezývkou „Šulo“ s úsmevom spomína: „Bol to veľmi lacný prestup, vtedajší tajomník košickej Dukly Gejza Talan priniesol niekoľko fliaš slivovice a tri kila domácich klobás – a po ich odovzdaní do správnych rúk už mojej ceste na druhý koniec Československa nič nebránilo...“. 

Hokejisti Dukly Košice v roku 1963 postúpili do novovytvorenej I.Slovenskej národnej hokejovej ligy, ktorá predstavovala jednú  skupinu z celoštátnej II.ligy. Vyhrali ju s veľkým náskokom, keď z 28 zápasov prehrali iba jeden. František Kolláth bol súčasťou tohto úspechu, predovšetkým ako najlepší strelec mužstva. V dlhodobej súťaži i kvalifikácii. „Na toto obdobie mám najkrajšie spomienky. V rozhodujúcom stretnutí o postup medzi čs. hokejovú elitu sme vyhrali v Českých Budějoviciach 4:2 a tento výsledok niekto napísal aj na vojenské lietadlo IL-14, ktoré nás dopravilo do Košíc. Tu na letisku nás čakali tisícky nadšených fanúšikov“, spomína „Šulo“ Kolláth. I keď mal ďaleko k ideálnej výške hokejového útočníka, meria iba 172 cm, tento malý hendikep nahradzoval neobyčajnou rýchlosťou. 

V I.čs.lige František Kolláth odohral 13 súťažných ročníkov, z toho tri v drese Dukly Košice, od sezóny 1967/68 už v oranžovo-čiernych farbách železiarov. Po skončení aktívnej činnosti sa začal venovať trénerskej práci. Pôsobil v seniorskom tíme, ale predovšetkým viedol mládežnícke celky z hokejových tried ZŠ na Škultétyho ulici, z ktorých vyrástol nejeden úspešný hráč najvyššej súťaže i reprezentant. Za všetkých, ktorí prešli jeho rukami stačí spomenúť dvoch Jurajov – Bakoša a Faitha. 

Najväčšiu radosť má však z toho, že Košice od roku 1964, kedy postúpili do najvyššej súťaže, nikdy z nej nevypadli. To sa okrem nich nepodarilo ani jednému slovenskému celku. 

 

text: Vladimír Mezencev