Dušan Strharský: Snívam o tom, že vychovám brankára pre NHL

PRIDANÉ: 17.1.2021

Za bránami zimného štadióna v organizácii HC Košice pracuje veľké množstvo talentovaných ľudí, ktorí sa vo výraznej miere podieľajú na rozvoji našich hráčov. Jedným z nich je aj tridsaťpäťročný tréner brankárov Dušan Strharský, ktorý pri mužstve Oceliarov pôsobí tretiu sezónu. Aj napriek mladému veku sa môže už teraz pochváliť bohatými trénerskými skúsenosťami zo zahraničia. Ako sa do nášho hokejového klubu dostal, aké sú jeho osobné ciele a ešte omnoho viac sa dozviete v nasledujúcich riadkoch.

Aké vlastnosti by mal mať podľa Vás ideálny brankár?

„Pri brankároch je veľmi dôležité, aby boli mentálne odolní, pretože je to pozícia, ktorá si vyžaduje sústredenie a veľkú mentálnu odolnosť, keďže sú v bránke sami. Je to dosť zložitá pozícia. Samozrejme, keď sa bavíme sa o povahových vlastnostiach, tak určite je dôležitý aj pozitívny výhľad. Je výborná vec, keď brankár pozitívne vplýva na mužstvo, či už v kabíne alebo vystupovaním na ľade.“

Je medzi deťmi v súčasnosti dostatočný záujem práve o tento post?

„Záujem je menší. Spôsobené je to aj tým, že brankárska výstroj je drahšia, momentálna situácia tomu taktiež veľmi neprospieva. Musím však povedať, že zväz pracuje výborne. Aj Janko Lašák v spolupráci s Rasťom Staňom sa na Slovensku veľmi angažujú a starajú sa o výstroje, čiže tomu značne pomáhajú. Taktiež tu vznikajú rôzne programy, ktoré podporujú výchovu brankárov. Spomeniem napríklad projekt VTB - Výchova talentov brankárov, o ktorom si myslím, že bude aj do budúcna motivovať deti, aby šli do bránky ešte viac.“

Predtým ako ste sa stáli súčasťou HC Košice, ste pôsobili ako tréner brankárov v českom Chomutove a skúsenosti ste zbierali aj vo Švajčiarsku. Prečo ste sa rozhodli pre návrat na Slovensko? Prečo ste si vybrali práve Košice?

„Rozhodol som sa kvôli tomu, že som pracoval v zahraničí a stále som vychovával brankárov, v podstate nie Slovákov, ale cudzincov. Stále som sa pozeral po brankárovi Slovákovi, kvôli ktorému by sa oplatilo trebárs premýšľať nad nejakým slovenským klubom. To som vtedy videl v osobe Rasťa Eliaša, čo je brankár ročníka 2004, podľa mňa veľký talent, ktorý ma potenciál pre tento klub aj pre slovenský hokej. Takže toto bol taký prvý impulz, že som našiel chlapca, pri ktorom som videl, že by sa mi v ňom mohol splniť môj sen vychovať brankára pre NHL a preto som sa rozhodol pre Košice. Paradoxne som tu našiel ďalších veľmi talentovaných chlapcov, o ktorých som nevedel. A dnes tu máme nie jedného reprezentanta, ale štyroch až piatich reprezentantov v mládeži, čo je rarita na Slovensku.“

Môžete povedať, že sa tie tri sezóny, počas ktorých pôsobíte na východe, stali Košice Vaším domovom?

„Môžem povedať, že ma Košice prekvapili. Ja som sa nejak nezamýšľal nad tým, či tu mám čakať niečo dobre, alebo zle. Ja som vedel, do akého klubu idem. Pre mňa v podstate nie sú Košice ako mesto, ale ako klub, keďže žijem viac-menej na štadióne. Hovoril som, že sa nevraciam na Slovensko, ale do Košíc, pretože Košice fungovali trošku inak, ako zvyšok Slovenska. Tento klub je stabilizovaný, je tu fantastické vedenie, celý tím okolo klubu je na veľmi profesionálnej úrovni. Zázemie je fantastické. Košice sú ako klub fantázia, mesto mi tiež dáva všetko, čo potrebujem.“

Aké poznatky ste načerpali počas pôsobenia v zahraničí? Aké sú tam v porovnaní so Slovenskom rozdiely v práci s brankármi?

„Rozdiely sú tie, že oni už pracujú dlhodobo. Možno teraz niekoho urazím, ale my sme tu trošku zaspali dobu, nepracovali sme, aj keď nejaké výsledky boli. Máme nejakých chlapcov v AHL, máme chlapcov vo švédskej a fínskej súťaži či v KHL, ale stále sme porovnávaní podľa toho, koľko máme brankárov v NHL. Pokiaľ nezačneme s tými brankármi robiť ešte lepšie, nerozbehneme to tu vo väčšej miere. Toto nám môže neskôr spôsobiť problémy. Ťažili sme tu roky z projektov U18 a U20, z tých projektov nám vychádzali brankári, keďže už v mladom veku chytali seniorský hokej a to ich potom posúvalo do hľadáčikov skautov, na drafty atď. Teraz tu projekt U20 nemáme, takže my musíme prísť na to, ako nájsť nejaký systém, ako tých chlapcov zabudovať, či už do prvej ligy alebo do extraligy, na čom sa momentálne robí. Myslím si, že program VTB, ktorý tu teraz je na čele s Jankom Lašákom, prináša otázku 3 — 4 rokov, kedy sa nám podarí vypustiť brankára nielen do AHL, ale že sa nám ukáže aj nejaký talent, ktorý sa prebojuje až do NHL. To je totiž to, čo nám chýba. Momentálne tam máme už len jedného brankára Jara Haláka, ktorý je na pozícii dvojky, čo si, myslím si, nezaslúžime. Zaslúžime si viac.“

V organizácii HC Košice sa na poste trénera brankárov dopĺňate spoločne s Markom Milým. Ako hodnotíte túto spoluprácu?

„Ja som v živote nemal lepšieho kolegu, veľmi veľa som sa od neho naučil. Má perfektne prepracovaný systém striedania brankárov, ktorý som od neho v podstate prebral, čiže sa výborne dopĺňame. On mi dáva skúsenosť, taký ten pokoj, ktorý má v rozhodovaniach, keďže predsa len som mladší, takže som aj impulzívnejší. On zas nemal toľko možností chodiť po svete, tak ja sa s ním delím o informácie, ktoré som pozbieral vonku. Tým, že on tomu absolútne rozumie, tak to hneď dokáže používať v tréningoch. Takže to nie je spolupráca, to je proste parádna jazda s kamarátom.“

Na starosti máte aj voľbu brankárskej jednotky na daný zápas. Mohli by ste našim fanúšikom priblížiť, ako výber prebieha? Čo všetko musíte zvážiť, aké sú rozhodujúce faktory?

„Ako prvá prebieha komunikácia s Markom Milým, kde sa my dvaja dohodneme, nie na tom, aký bude výber brankára na ďalší zápas, ale aký bude výber brankára na ďalšie tri — štyri zápasy. Sledujeme, či je tam pauza, aby nám ten brankár nevypadol z tempa, alebo ktorý súper mu sedí lepšie, prípadne horšie, aký systém hrajú v presilovkách. Keď hrá súper viac pred bránkou, sledujeme, ktorý z našich brankárov lepšie hľadá puky atď. Je to skôr taký proces plánovania dopredu s tým, že sa to určite aj mení. To znamená, že môžu nastať situácie, kedy brankárovi zápas nevyjde, tak sa rozhodneme niečo zmeniť. S týmto plánom potom ideme za hlavným trénerom a jeho asistentom a nechávame si tieto naše úvahy alebo plány schváliť nimi, keďže je to tímové rozhodnutie. Máme tu od hlavného trénera dôveru a zatiaľ vždy to, čo sme povedali aj bolo.“

Aké sú Vaše osobné ciele do ďalšej trénerskej kariéry?

„Ja chcem vychovať brankára do NHL. To je môj sen. Medailu alebo pohár si dám do vitríny a za tri mesiace sa už o tom nikto nebaví, ale vychovať brankára do NHL je vec, o ktorej podľa mňa musí snívať každý brankársky tréner. Chcel by som zažiť, že sa nebudem tri mesiace dívať na medailu, ktorú som vyhral, ale budem sa dívať štyri — päť rokov na chlapca, ktorého som vychoval. Budem sa na neho pozerať, ako vyhráva zápasy v NHL.“

Vývoj v hokeji ide stále nezadržateľne dopredu, čo znamená, že aj tréneri sa potrebujú neustále vzdelávať. Odkiaľ čerpáte nové poznatky Vy? Ste v kontakte aj s inými trénermi?

„Momentálne konzultujem veci s Markom Milým, keďže máme výhodu, že sme dvaja, čo nie je štandard. Máme výhodu, že môžeme spolupracovať, takže sa vzdelávame navzájom. Mám brankárskeho trénera vo Fínsku, Janne Laine, ktorý je hlavným metodikom zväzu pre brankárov, s ním konzultujem veľa vecí.  Taktiež konzultujem aj s  metodikom zväzu a Martinom Falterom, ktorý je brankársky tréner v českej Extralige v A-čku v HC Olomouc. To sú ľudia, s ktorými najviac konzultujem. Potom si ešte volám s Jankom Lašákom, s ním sa radím o tom, čo a ako ďalej, ale aj ohľadom skautingu. Potom sa v programe VTB, ktorý je na Slovensku už tretí rok, stretávame pravidelne, aj keď teraz to nie je možné. Každý mesiac sa stretneme približne 10 brankárskych trénerov a vzdelávame sa navzájom. Čo sa týka nejakých stáží, tak tento rok to nie je veľmi možné. Posledná stáž, ktorú som absolvoval, bola v tíme NHL v Edmotone. Z tejto stáže čerpám dodnes. Teraz v lete mám v pláne navštíviť nejaké kempy v Amerike. Každý rok sa takto snažím absolvovať aspoň jednu stáž, ktorá ma posunie niekde ďalej.“

O mužoch v maskách sa zvykne hovoriť, že sú tak trochu „iní“. Súhlasíte s týmto tvrdením?

„Ja si úplne nemyslím, že sú iní. Je to individuálny šport zabudovaný v kolektívnom. Všimnite si situáciu, keď sa všetci stretnú okolo brány pred zápasom, klepnú po betónoch a odídu od neho. Posadajú si vedľa seba na striedačku, tam sú spolu. Dajú sa do pätice, ale on tam zostane sám. Preto brankári niekedy pôsobia inak, pretože sa musia viac koncentrovať na seba, na svoj výkon a, samozrejme, to vyžaduje ešte väčšiu koncentráciu, akú používajú hráči. Tí brankári tak niekedy vyzerajú, ale nepovedal by som, že sú iní, len ich hra si vyžaduje väčšiu dávku koncentrácie. Preto niekedy pobehujú po chodbe s takým neprítomným výrazom, pretože hlavou už sú v zápase.“

V jednom rozhovore ste spomenuli, že sa Vám mimoriadne dobre pracovalo s bývalým reprezentačným brankárom, vicemajstrom sveta,  Jánom Lacom. Čím si Vás získal práve on?

„Janko Laco si ma získal jeho charakterom, tým, aký je človek.  Ja som si všimol jednu vec. Čím úspešnejší hokejista, tým väčšia osobnosť to je. Janko si zažil v kariére aj to zlé, potom prišiel úspech na MS, a aj napriek tomu ku všetkému pristupoval s obrovskou pokorou, nebola tam žiadna známka povýšenectva. Dokonca by som povedal, že bol takým mentorom. Nerozprával veľa, ale keď niečo povedal, tak to malo hlavu aj pätu, vedel, kedy a čo má povedať. Toto bola taká jeho veľkosť. Aj preto si myslím, že mal kariéru takú, ako mal, lebo si ju zaslúžil tým, ako sa správal k svojmu okoliu.“

HC KE Media Team (Zekuciová)