Po dvoch vydarených sezónach v Nitre prichádzal do Košíc s úmyslom splniť si svoj sen o slovenskom titule. Predošlú sezónu napokon dokončil v Mladej Boleslavi a na diaľku sledoval majstrovské oslavy svojich bývalých spoluhráčov spod Zobora. Pred sezónou 2024-25 sa však Filip Krivošík do metropoly východu vrátil, pričom už v prvom rozhovore hovoril o nedokončenej práci.

Osud to zariadil tak, že 26-ročný bratislavský odchovanec čelil vo finále práve Nitre a hoci viedli „oceliari“ už 3:1 na zápasy, o víťazovi pohára Vladimíra Dzurillu napokon rozhodoval až siedmy duel v Steel aréne. Košičania v ňom prehrávali po dvoch tretinách o dva góly, no napokon ukázali nezlomnú túžbu po úspechu. Podľa Filipa sa v poslednej tretine a následnom predĺžení ukázala sila partie.

„Ťažké chvíľky prídu vždy a počas sezóny sme ich mali aj my. Aj sme sa zavreli v kabíne, aj sme si vynadali. Keď však máte dobrú partiu, tak sa to prejaví aj v takej chvíli, keď prehrávate dvadsať minút pred koncom siedmeho finálového zápasu o dva góly,“ hovorí F. Krivošík s odstupom času. Oslavy titulu trvali v jeho prípade „tri dni a jednu noc“.

A hoci boli chvíle s fanúšikmi na námestí či v baroch krásne, najkrajších bolo 60 sekúnd po zisku titulu. „To je tá minúta, pre ktorú to všetko robíme.“

Viaceré momenty siedmeho zápasu si potrebuje prinavrátiť opätovným vzhliadnutím samotného zápasu. „Počas osláv som na to čas nemal, pretože doma nemáme archív, z ktorého by som si to pustil. Reprízu toho zápasu si však pozriem určite mnohokrát, pretože na niektoré momenty si vôbec nespomínam. Napríklad pri tom góle Patrika Rogoňa som s ním vykríkol tak, že som chvíľu nič nevidel ani nepočul. Mám tam hluché miesta, ktoré si potrebujem oživiť,“ usmieva sa Filip.

Medzi krásne momenty sezóny patrila aj tradičná hra maskota Vranky s jeho dcérkou. Tá zápas čo zápas čakala na príchod maskota a nasledovala milá interakcia. Reprízu tohto rituálu počas osláv na Hlavnej ulici však znemožnil plač.

„Aj preto musím získať s Košicami ešte jeden titul. Teraz bola dcérka zo všetkého unavená, ale o rok bude staršia a dokáže si to užiť o kúsok viac. Mrzí ma, že sa nám nepodarilo urobiť peknú fotku s úsmevom, ale vynahradíme si to počas leta, keď dostaneme pohár na domov,“ poznamenal 193-cm vysoký center, ktorý našiel v Košiciach viaceré spriaznené duše. Ako rodiny si sadli predovšetkým s Rogoňovcami a spoločne tak absolvujú aj posezónnu dovolenku. „Teším sa na to, ako si len tak ľahnem, alebo sa prejdem po pláži. Potom si doriešim nejaké veci a pustíme sa opäť do prípravy.“

Tú odštartuje s víziou pomôcť Košiciam k obhajobe majstrovského titulu. „Registroval som veľa špekulácií a ľudia mi písali kadejaké bludy. V Košiciach však mám kontrakt a ostávam hráčom HC,“ ubezpečil fanúšikovi „oceliarov“ Filip Krivošík.